Zelená dažďová kvapka

Zelená dažďová kvapka

Môj príbeh sa začína ako každý iný. Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden oblak. Nádherný modrý oblak, ktorý pokrývala tajuplná biela hmla. Prečo biela hmla? Pretože dažďové kvapky vedeli žiť iba ukryté v nej. Tu ich totiž nemohol vidieť nik cudzí a navyše, malo to obrovskú výhodu, mohli sa ňou guľovať každý deň. Uvrieskané malé kvapôčky nerobili iné, len sa guľovali a guľovali. Kým ich rodičia, veľké modré kvapky, si z nej vyrábali jemnučké padáky, vďaka ktorým bezpečne zoskočili z oblaku na zem. To bol ich každodenný chlebíček, pršať a pršať.

Keď sme sa na modrý oblak prisťahovali s mojimi rodičmi vyzeralo to dokonalo. Začali sme bývať v maličkom domčeku z bielej hmly a ja som sa tešila ako jedno z tých uvrieskaných deciek, keď som roztopašne skákala do nadýchanej hmly. Ale všetko sa zmenilo, keď som nastúpila do školy, kde ma mali naučiť ako správne kvapkať a následne sa vypariť naspäť na oblak. Vychudnutá vráskavá učiteľka ma predstavila kvapkám. „Toto je Ema.“ Všetci sa na mňa začudovane pozreli. Najprv som nechápala, ale keď sa do mojich kvapkacích otvorov dostalo ohováračné šuškanie, pochopila som. „Prečo je zelená? Veď všetci sme modrí.“

Prvé dni v škole boli zvláštne, kvapky na mňa ukazovali prstom, a keď si mysleli, že ich nevidím, začali si o mne čosi šuškať. Ale ani to mi nedokázalo pokaziť deň, zo všetkého ma vždy dostalo váľanie sa v hmle. Smiala som sa a smiala, pretože ma jemne šteklila, a keď som zadržala dych a nafúkla sa, hmla ma vyniesla vysoko nad oblak a ja som sa cítila zázračne.

No ani táto radosť netrvala dlho. Všetko sa pokazilo, ako inak, v škole. Mali sme hodinu premeny na paru a mne to nešlo. Naša vráskavá učiteľka nám kázala chytiť si končeky prstov na nohách, schúliť sa do klbka, zavrieť oči, a potom sme sa mali premeniť na paru. Šlo to všetkým okrem mňa, pretože vždy, keď som zavrela oči, začala som akosi zvláštne žiariť. Učiteľka sa na mňa neveriacky dívala a ostatní spolužiaci otvárali ústa od úžasu, až kým sa niekto úplne nahlas nezačal smiať. „Zelenej to nejde!! Nejde!“ Chcela som povedať, že sa nevolám Zelená, ale Ema, no vtedy sa stalo čosi zvláštne.

Jeden chlapec so strapatými vlasmi sa chystal na premenu. Chytil sa prstov na nohách, zavrel oči, no pritom začal veľkou rýchlosťou nasávať vzduch. Preto sa nafúkol do takej veľkosti, že zakrátko zaplnil polovicu triedy. A stále rástol. Učiteľka začala vydesene kričať: „Všetci von!!!“ Niekto naňho ukázal prstom tak, ako predtým na mňa: „Veď on vybuchne!!“ Všetci sme začali v panike utekať. Chlapec zakrátko zaplnil celú triedu, a keď už nemal miesto na rast, praskol. Rozletel sa na milióny malých kvapôčok, ktoré sa v rýchlosti spojili a strapatý chlapec bol razom späť. Učiteľka ho hnevlivo pokarhala, ale on si z toho nič nerobil. Iba mávol rukou, a potom cez prestávku prišiel ku mne. „Ja som Daniel.“ Natiahol za mnou svoju modrú ruku a ja som mu usmiato podala moju zelenú. Keď sa nám stretli prsty, moje čudne zažiarili, ale Danielovi to vôbec neprekážalo. „Inak tú hlúposť som urobil pre teba, aspoň sa na teba konečne nepozerali ako na kvapku z inej planéty.“ Neveriacky som sa naňho usmiala. „Ďakujem.“ Odvtedy z nás boli nerozluční priatelia.

Trávili sme spolu každú minútu, chichúňali sa a šantili. Daniel mi dokonca pomáhal s domácimi úlohami a mal obrovskú trpezlivosť, keď mi vysvetľoval, ako sa správne premieňať na paru. Trvalo mi celé týždne, kým sa mi to konečne podarilo, no nebola som jemne biela para ako ostatní. Opäť som sa rozžiarila všetkými možnými farbami. Bála som sa, že ma preto Daniel nebude mať rád, ale on sa iba usmial a povedal: „To bolo bombové, zopakuj to!!!“ Tak sa zo mňa stala najšťastnejšia kvapka na oblaku.

Ale opäť sa niečo muselo pokaziť. Všetko sa zmenilo, keď si naši spolužiaci všimli, že sa s Danielom kamarátime. Tentokrát už neukazovali prstom iba na mňa, ale aj na neho. „Pozrite sa, veď on sa kamaráti so Zelenou!!“ A keď sme sa spolu rozprávali cez prestávky, niekto nám dokonca vyplazil jazyk a posmieval sa nám: „Zelená a modrý! Zelená a modrý!!“

Daniel sa ma vždy zastal, no ja som sa za seba začala hanbiť. Prečo som musela byť zelená? Chcela som byť modrá, modrejšia, najmodrejšia! Každý deň som smutne opúšťala svoj domov a s ťažkým srdcom kráčala do školy. V duchu som si vravela: „Ach, keby som bola modrá, všetko by bolo ľahšie.“

Môj smútok sa zväčšil, keď niekto Daniela zguľoval bielou hmlou len preto, že nás videl držať sa za ruky. Vtedy som sa rozhodla, že ho už nebudem trápiť a odídem. Do oboch rúk som chytila veľký kus hmly, a tak aby ma nikto nevidel, som skočila z oblaku strmhlav napospas cudziemu svetu. Chvíľu ma unášal silný vietor, potom som skackala po pevných slnečných lúčoch a napokon som sa dostala na tvrdú zem šmyknutím sa z farebnej dúhy.

Stála som uprostred veľkého sveta a dúfala, že sa stane zázrak a ja budem modrá. Keď som sa prechádzala po tráve, stalo sa to, čo som si želala, pretože som zbadala lúku plnú modrých kvetov. Natešene som k nim bežala a dúfala, že sa vďaka nim zafarbím namodro. Začala som sa šplhať po veľkej zelenej stonke, keď sa na mňa hlávka kvetu usmiala a povedala: „Čo tu robíš? Veď je už obed. Mala si tu byť ráno.“ Kvietok ma vystrašil, a preto som sa stonky nešikovne pustila a spadla priamo na zadok. Modrý zvonček ma pokarhal: „Dávaj pozor, ešte si ublížiš, a čo by sme robili bez rosy?“

Nechápavo som sa ho spýtala: „Rosa? Ja mám byť rosa? To určite nie, ja som dažďová kvapka.“ Kvietok sa neveriacky zasmial. „Ach, nie! Ty musíš byť rosa, objavuješ sa ráno na kvetoch a tráve a skrášľuješ ich. Áno, musíš byť rosa.“ Iný zvonček sa na mňa tiež usmial a pustil sa do rozhovoru. „My vás voláme mesačné slzy, pretože ste také prekrásne, akoby ste boli z Mesiaca. Žiarite a dávate s radosťou kúsky vašej nádhery nám.“ Ohúrene som otvorila ústa: „To naozaj?“ Zvonček sa rozosmial: „Prečo si myslíš, že som dnes taký pekný?“

Kvietkom som vyrozprávala celý môj príbeh a oni ma s pochopením vypočuli, nesmiali sa mi a podporili ma. Vďaka nim som v sebe pozbierala zvyšok odvahy a pobrala sa na oblak. Ale zrazu som už nebola tou ustrašenou zelenou kvapkou, ale hrdou rosou, ktorá rada podávala zelenú ruku do modrej Danielovej. A nech sa nám už posmieval ktokoľvek, nevadilo mi to, pretože som mala Daniela, ktorý ma vždy podporil. A zároveň som chápala, že sa mi smejú iba preto, že nevedia, aká krása sa vo mne ukrýva práve preto, že som iná.

Podobné rozprávky

Poradňa