Zajko Bobko

Zajko Bobko

Zajace nie sú veľkí hrdinovia, ale najväčší bojko v Bukovskom lese bol Zajko Bobko. Ten bol taký vyplašený, že bol schopný sa celý deň báť a k večeru sa aj zľaknúť.
Ako všetky zajace mal strach z líšky. A ani sa tomu nemožno čudovať, pretože líšky majú  mimoriadnu záľubu v zajačom mäsku. Pri pomyslení na horára a jeho pušku ho chytala priam hrôza. Obával sa vysokej trávy, lebo sa tam mohlo niečo skrývať. Ale panika ho chytala aj z nízkej trávy, lebo sa tam nemohol schovať on.  Z hadov mal des. Z jastrabov údes. Z ľudí ho chytala hrôza. Bál sa vonka a niekedy sa bál aj dnuka.  
Komôrka už bola ale prázdna a tak sa Bobko rozhodol ísť napásť ďatelinky na najbližšiu lúku. Zavčas rána hupol z postieľky, umyl labky, pretrel očká, vyleštil fúziky, prečesal srsť na uškách a chystal sa... a chystal ...a ... tak prešlo ráno, ba aj obed a riadne sa ukrajovalo už aj z popoludnia, a Bobko sa ešte nikam nevychystal. Smutnými očkami zazeral na dvere a naberal odvahu ich otvoriť.

Vyzval svoje zadné labky: “Tak poďme!“ Lenže labky sa zapreli a neurobili ani krok. Pozrel na svoje predné labky a zavelil: „Otvorte dvere!“. Ale tie sa len triasli a ani za nič sa nenatiahli za kľučkou. Tak sedel zajko Bobko na postieľke, až kým od vyčerpania a hladu nezaspal.
Ráno prišlo rýchlo. Slniečko poslalo  cez okienko teplý lúč, presvetlilo izbičku, zobudilo zajka a pozývalo von. Bobko sa prichystal a potom márne prehováral labky, aby ho poslúchli. Smutný, neveselý sadol na stoličku a povedal si: “Tak a dnes  von opäť nepôjdem.“
Na tú správu sa ale bruško nazlostilo a od zlosti tak silno zaburácalo, až spadol zajo zo stoličky. „Tak to teda nie. Ja už chcem konečne jesť!,“ pajedilo sa. „Poďme von!“ A vyhnalo ho  von.

Pozbieral zajo všetku odvahu, čo našiel v kožúšku a vybehol z nory. Preskočil zo desať pňov, prešuchol sa pomedzi kríky, vystúpal hore briežkom a natrafil na veľké pole plné chutnej ďatelinky. Poskočilo mu srdce od radosti a už sa chválil za svoju prenáramnú odvahu. Veľkým skokom vhupol do zeleného a kŕmil sa ostošesť. Radostne prebrázdil pole krížom krážom, keď mu tu náhle nad hlavou čosi zašuchotalo. Pozrel hore a tak sa vydesil od ľaku, že pustil bobky do nohavíc. Príšera ozrutná s diabolským úškrnom a otvorenou papuľou nad ním mávala pahýľmi a chystala sa ho načisto zmárniť. Nečakal už zajo ani chvíľu a pustil sa ozlomkrky do behu. Úplne zadýchaný dobehol do domčeka, z posledných síl zabuchol vrátka za sebou, zatlačil posteľ k dverám a strčil sa pod ňu. „Už spod nej nevyleziem nikdy. Ňň-nii-kdyyyy!,“ zaprisahával sa, od strachu drkotajúc zubami.

A veru že ani nevyliezol. Celé tri dni tam trčal a hrkotal.
Na štvrtý deň mu niekto zaklopal a  zabúchal na dvere. „Zajko Bobko, otvor!“
„Nie! Neotvorím. Ja sa bojím.“
„Otvor. To som ja tvoj bratranec králik Janík. Mňa sa nemusíš báť.“
Na veľké prehováranie Bobko odsunul posteľ a otvoril dvere. „Aj by som ťa pohostil, ale nemám čím. Komôrku mám prázdnu,“ zvesil smutne zajo dlhé ušká.
„Poďme sa najesť,“ navrhol králik. „Poznám jedno pole lahodnej mrkvičky. Mňam.“
„Nie. Ja nikam nejdem. Mám strach. Radšej budem hladný.“
„Trošku sa obávať je azda v poriadku, trošku hladovať je možno aj zdravé, ale nič sa nemá preháňať,“ vyhlásil prísne králik Janík. Poďme teda do ďatelinky!“
„Nikam nejdem. Tam sa na mňa chcela vrhnúť nejaká obluda! Bojím sa!“

„Tak vieš čo? Poďme sa teda báť spolu,“ navrhol mu bratranec. „Spolu nám to hádam pôjde lepšie. Trošku sa dáme slniečku zohriať, labky prevetráme, aj mrkvičkové políčko omrkneme.“
Nechal sa zajko presvedčiť a vyšiel s králičkom von. Nakŕmili sa dosýta fajnovou mrkvičkou a hneď bol svet krajší a príjemnejší.
Ukecal ho králik Janík, aby predsa len zašli aj na ďatelinové pole. Trasúcimi labkami vošiel Zajko Bobko do ďateliny, rozhliadol sa a veruže bol tam. „Obluda!“ skríkol. Tá obluda naňho celý čas striehla a čakala! Rozbúchalo sa mu silno srdiečko a labky sa už pripravovali na dlhý beh domov, keď ho zarazil prenáramný smiech králika Janíka. „ Hihihihihi. Ale veď to je len strašiak. A vôbec nie je strašný. Je skôr smiešny.“

„Strašiak?,“ nechápal Bobko.
„Strašiak. Stráži polia. Je vypchatý slamou a stojí na dlhej palici. Keď duje čo i len slabučký vetrík, dlhá košeľa mu veje. Má namaľované strašné oči a vycerenú papuľu, ale nič nám neurobí. Ani sa nepohne. Poď! Pozrieme sa naňho zblízka,“ nabádal zajka Bobka králik Janik.
Tak šli. Zajko Bobko sa presvedčil, že sa zbytočne bál a celý rozradostnený si zaumienil, že sa kvôli strachu už nikdy nevzdá prechádzok a ďateliny. Lebo veď trošku sa obávať je prospešné, ale veľmi sa báť je zbytočné. A keď sa báť, tak potom vždy  spolu s kamarátom.

Autor: Zuzana Kratyinová

Podobné rozprávky

Poradňa