Pretekárka veverička Vierka

Pretekárka veverička Vierka

Veverička Vierka sa spolu s bratom Ferdinandom a sestrou Lujzou narodila v dutine kmeňa košatého duba, ktorý stál uprostred zámockého parku plného prastarých, vzácnych stromov. Rozľahlý park bol domovom veveričiek. Boli to obratné športovkyne. S radosťou sa naháňali po konároch, plachtili vzduchom, skákali zo stromov, šprintovali po tráve. Boli vynikajúce stromolezkyne. Ostrými pazúrikmi sa zachytili na drapľavej kôre stromu a vybehli ako nič hore do korún stromov. 

Veverička Vierka rástla ako z vody. Po pár týždňoch jej bola rodná dutina pritesná. Len čo sa rodičia vybrali hľadať niečo dobré pod zub, vybrala sa na potulky. Hupky, dupky a bola na vedľajšom konári. Hop a skok a bola na druhom. „Bžúúúúch“, a letela na ďalší. Preletela vzduchom ako keby mala krídla. Pri lete kormidlovala huňatým, ryšavým chvostom a bezpečne pristála aj na tom najtenšom konári. Malá Vierka bola vskutku talentovaná športovkyňa. V skoku do diaľky a výšky nemala konkurentku. V šprinte bola prieborníčka a vzduchom letela ako pilotka. Mala len jedinú chybičku. Rada si obhrýzala pazúriky.  

Najprv si len tak z dlhej chvíle skúšala ostrie zúbkov. Keď sa jej podarilo prehrýzť semiačka, šišky, oriešky aj konáriky, vyskúšala si zúbky aj na vlastných pazúrikoch. Zaťala hryzáky najprv do jedného pazúrika a ani sa nenazdala a bol fuč.  Strčila si druhý pazúrik do tlamy a „hryz“  bol preč aj ten, a ďalší „hryz“ a bolo po ďalšom. A potom...  no nevedela s tým prestať. Tatko ju napomínal. Mamka lamentovala. Ale Vierka si už nevedela pomôcť. Pokušenie bolo silnejšie.
Jedného dňa sa veveričky rozhodli usporiadať preteky v trojboji. Do okolitých lesov a parkov vyslali poslov s pozvánkou.
Len čo sa novinku dozvedela Vierka, od radosti jej poskočilo srdiečko. Konečne všetkým ukáže, aká je ona nadaná športovkyňa. Celé leto poctivo trénovala.   

Až nadišiel deň „D“. V zámockom parku sa zhromaždili všetky veveričky z okolia, ba prišli aj pruhované  zo zahraničia. Prvá disciplína bol šprint po tráve, nasledoval výstup po kmeni stromu, skoky zo stromu na strom a zostup z kmeňa posledného stromu a šprint k cieľu.
Športovci sa zhromažďovali na štartovacej čiare. Organizátori dokončovali posledné prípravy. Syseľ si hľadal píšťalku na odštartovanie. Množstvo divákov pousádzaných na streche zámku, stromoch, kríkoch, dokonca aj na lampách no proste všade, už nedočkavo očakávali začiatok preteku. Napätie sa dalo krájať. Vierka si strčila  pravú labku do papuľky.
Syseľ napokon píšťalku našiel, zdvihol obe labky, aby sa športovci pripravili a tak silno zapískal, až mu vydulo obe líca od námahy. Preteky sa mohli začať.

Vierka sa držala veľmi dobre. Skvelo vyštartovala a hnala sa medzi prvými veveričkami ako vietor. Za prvou zákrutou rodičom veselo zamávala.
„Do toho. Do toho. Do toho,“ kričali diváci ako odušu a vyzeralo to, že je im jedno kto vyhrá, hlavne že je veľká zábava.  
„Huráááááá,“ kričali Ferdinand s Lujzou, keď Vierka ako prvá prebehla cieľovou páskou. Bola od radosti celá bez seba. „Áno, áno, áno,“ kričalo jej od nesmiernej radosti celé vnútro. „Buch, buch, buch,“ búchalo jej od námahy srdiečko.
„Trikrát hurá, víťaznej šprintérke,“ zaburácali nadšení diváci. Ale to už Vierka letela k označenému stromu a šplhala po kmeni hore. Trochu sa jej šmýkala pravá labka, na ktorej mala obhryzené pazúriky, ale napokon bola hore. Stratila však veľa času a ostatné veveričky rýchlo znižovali náskok. Vierka nečakala, rozbehla sa a skočila. „Bžuuuuuch,“ letela vzduchom a chvostom kormidlovala ako kormidelník. Na konár doskočila naraz s viacerými pretekármi.   Ten nevydržal váhu, zapraskal a odlomil sa. Diváci počuli praskot a hneď nato sa z koruny stromu na zem zosypal húf veveričiek.  

„Padáááááme,“ kričali veveričky.
„Ááááááuuu,“ kričali ďalšie.
„Tak a sme skončili,“ ľutovali  všetky.
Vierka sa však zachytila dlhým, huňatým chvostom o bočný konár, Baltazár a Ignác zase ostrými pazúrmi.
„Oooooch,“ ochkali diváci nad ich šikovnosťou. „To je to správne, športové zápolenie,“ kričali a od vzrušenia plieskali huňatými chvostmi o zem
Len teraz začali ozajstné preteky. Do cieľa ostávalo ešte šesť stromov a zopár pretekárov. Veľa z nich predčasne ukončili preteky. Veveričky Janka a Danka kvôli vyčerpaniu preteky vzdali. Pruhované veverice zo zahraničia na ďalšom strome zablúdili a pustili sa opačným smerom. Izolde navrel na prednej labke pľuzgier. Samo doskočil rovno do osieho hniezda a poriadne nasrdil domácich. Staršie veverice už nestačili s dychom a  mladšie to zase vzdali pre nedostatok skúsenosti. Napokon pokračovali len tri veverice: Baltazár, Ignác a Vierka. Do cieľa ostal skok na posledný strom a beh po jeho kmeni dolu a šprint k cieľu.

Lístie padalo. Konáre sa lámali. Atmosféra hustla. Diváci šaleli.
„A je to tu. Finále, “ vydýchli viacerí, keď sa ako prvý odrazil Baltazár a letel ukážkovým skokom na posledný strom. Hneď za ním skočili Ignác a tiež Vierka, no kým Ignác doskočil presne, Vierka sa zakolísala. Natiahla pravú labku aby sa zachytila, ale beda, pazúriky boli obhryzené a Vierka sa šmykla po kmeni dolu.
„Ach, to je hrozne napínavé,“ vykrikovala stará lasica. „Asi odpadnem,“ vyhlásila a odpadla. Nikto si ju ale nevšimol, zvieratká mali vykrútené krky k finálnemu stromu. Vzdychali, ochkali, poniektorí si labkami zakrývali oči, a všetci ako jeden napäto očakávali záver tohto dramatického šampionátu.

Vierka sa šmýkala a padala  .....
Baltazár a Ignác s prehľadom schádzali z kmeňa stromu. Cieľ mali na dohľad.
Diváci od vzrušenia zatajili dych. Vierke sa na poslednú chvíľu podarilo zachytiť konára. Duchaprítomne sa oň obmotala chvostom a keď sa prestala krútiť, vyšvihla sa navrch.  Rýchlo sa zorientovala. Šikovne zoskočila z konára na konár a na tráve sa pustila do behu. Už videla cieľovú pásku, ale bohužiaľ aj chrbát Baltazára.
Nebolo jediného zvieratka, ktorého by tento napínavý záver nechal ľahostajným. Zovšadiaľ sa ozýval krik a vzrušené povzbudzovanie. Vierka podala nadveveričkovský výkon. Priam míľovými skokmi zmenšovala náskok Baltazára. Už mu dýchala na chrbát, ale cieľová páska prišla skoro. Baltazár cez ňu prebehol a dvihol labky do vzduchu na znak víťazstva. Hneď za ním prebehla cieľom aj Vierka a po nej Ignác.

Parkom zaburácali ovácie. Všetci sa smiali a vzrušene diskutovali, len Vierka smútila, že nevyhrala. Smutne pozrela na svoje obhryzené pazúriky. Vzdychla si. Došlo jej, že keby si neobhrýzala pazúriky vyhrala by preteky. A tak po tom túžila.
„Netráp sa Vierka, na budúci rok vyhráš ty,“ objímali ju rodičia a súrodenci. „Len si už nesmieš obhrýzať pazúriky,“ prísne ju napomenula mamka. „Veď oriešky sú stokrát lepšie!“

Autor: Zuzana Kratyinová

Podobné rozprávky

Poradňa