Južnejšie ako na juhu, severnejšie ako na severe

Južnejšie ako na juhu, severnejšie ako na severe

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden chudobný drevorubač a ten mal veľa detí. Len po biede ich vládal uživiť a chatrne zaodieť. Všetky boli pekné, ale najmladšia dcéra bola najkrajšia. Bola taká krásna, že sa to nedalo slovom vypovedať, ani písmom opísať.

Raz v neskorú jeseň bol vonku strašný nečas. Všade bola tma, snežilo a burácalo. Dom prašťal vo všetkých rohoch. Rodina sedela pri kozube a každý sa niečím zaoberal. Zrazu na obločný rám niečo zabúchalo. Drevorubač išiel pozrieť, čo sa robí. Vyšiel von a tu stojí pred ním veľký biely medveď. - Dobrý večer, - pozdravil medveď. - Dobrý večer, - povedal drevorubač. - Daj mi svoju najmladšiu dcéru za ženu. Dám ti toľko bohatstva, koľko je biedy v tvojom dome, - povedal medveď. Drevorubačovi sa medveďova ponuka veľmi pozdávala, a povedal svojim: - Vonku je medveď a sľubuje mi toľko bohatstva, koľko je biedy v našom dome, ak mu dám najmladšiu dcéru za ženu. Ale dievča nechcelo o tom ani počuť. Drevorubač teda šiel k medveďovi a dohodol sa s ním, aby si o tri dni prišiel po odpoveď. Za ten čas rodičia dcéru prehovorili; húdli jej jednostaj o veľkom bohatstve, ktoré by mohli mať, a ako dobre sa jej bude vodiť, až napokon privolila. Oprala a polátala si tých niekoľko biednych šatočiek, čo mala, prizdobila sa, ako vedela, a bola prichystaná na cestu. O tri dni prišiel medveď po nevestu.

Dievča sa mu posadilo aj s uzlíkom na chrbát a vykročili. Keď už mali dobrý kus cesty za sebou, spýtal sa medveď: - Bojíš sa? - Nie, ani trochu sa nebojím, - odvetilo dievča. - Len sa dobre drž kožucha, tak sa ti nič nestane, - povedal medveď. Niesla sa teda na medveďovom chrbte ďaleko-preďaleko, až prišli napokon k jednej velikánskej skale. Medveď na ňu zaklopal a hneď sa otvorili dvere a vošli do veľkého zámku, kde bolo veľa svetlých izieb a kde sa všetko od zlata a striebra len tak ligotalo. Potom prišli do veľkej siene, v ktorej stál stôl, celý-celučičký obložený najvyberanejšími jedlami. Medveď dal dievčaťu strieborný zvonček a povedal: - Keď si budeš niečo priať, zazvoň zvončekom a hneď to budeš mať. Prosím ťa iba o jedno, a to mi nesmieš odmietnuť. - O čo ma chceš poprosiť? - opýtalo sa dievča. - Musíš mi sľúbiť, že na mňa nikdy nepozrieš, keď budem spať. Ináč môžeš robiť, čo sa ti len zapáči. Dievča sa rozhodlo medveďovej prosbe vyhovieť.

Keď nastal večer a dievča sa ukladalo spať, prišiel k nemu medveď, ale už to nebol medveď, lež človek. Dievča nepovedalo nič, lebo myslelo na sľub a proti mužovej vôli nechcelo nič robiť. Vidieť ho nemohlo tak či tak, lebo nebolo svetlo, a len čo sa rozvidnelo, medveď zvyčajne zmizol. Tak sa minul nejaký čas. Dievčina si žila v krásnom zámku, a keď zazvonila, dostala všetko, čo si len zažiadala. Medveď každý deň odišiel a ukázal sa až večer, keď zapadlo slnko. Vtedy prišiel domov a bol taký milý a priateľský, ako len môže byť muž k svojej žene, takže si ho dievčina obľúbila a celkom zabudla, že je ozajstným medveďom.

Bola však celé dni samotná, nuž ju pochytila veľká clivota za domovom. Keď sa jej medveď pýtal, prečo je taká zarmútená, povedala mu, že by náramne rada videla rodičov a súrodencov. - To sa môže stať, - povedal medveď. - Musíš mi len sľúbiť, že sa nebudeš so svojou matkou zhovárať osamote. Ale ona ťa asi pojme za ruku a bude sa chcieť s tebou zhovárať v komôrke. A to práve nesmieš dopustiť, lebo nás obidvoch privedieš do nešťastia. Na druhý deň si ju vzal medveď na chrbát a vybral sa s ňou na cestu. Keď prešli hodný kus, prišli k peknému veľkému domu, pred ktorým sa bavili jej bratia a sestry. Všetko bolo krásne a utešené, až radosť hľadieť. - Tu bývajú tvoji rodičia, - povedal medveď. - Ale nezabudni, čo som ti povedal, lebo privedieš seba i mňa do nešťastia. - Iste na to nezabudnem, - povedalo dievča, a keď prišli k domu, zostúpilo a medveď sa vrátil.

Rodičia sa jej veľmi tešili a nemohli sa dosť naďakovať za to, čo pre nich urobila, lebo sa majú teraz veľmi dobre. Pýtali sa, ako sa jej vodí. Dievča povedalo, že sa má dobre, že má všetko, čo si len zažiada. Ale popoludní, keď sa naobedovali, stalo sa všetko tak, ako medveď predpovedal. Matka sa chcela s dcérou pozhovárať v komôrke. No dievčina myslela na to, čo jej biely medveď povedal, a nechcela s matkou ísť. - Čo sa budeme zhovárať samotné, môžeme sa pozhovárať aj tu. No matka ju jednako prehovorila a ona matke porozprávala, ako si medveď noc čo noc k nej líha a premieňa sa na ozajstného milého, dobrého človeka. Ale vidieť ho ešte nevidela, lebo je pri nej vždy iba za tmy. Trápi ju to a veľmi rada by ho raz videla. - Tu máš sviečočku, schovaj si ju pod lajblík a v noci, keď bude medveď spať, sviečočku zažni a uvidíš ho v jeho ozajstnej podobe. Ale daj pozor, aby naň nepadla ani kvapka vosku. - poradila jej matka. Dcéra si sviečku vzala a schovala pod lajblík.

Večer si po ňu prišiel medveď. Keď už chvíľu išli, pýtal sa jej, či sa jej nevodilo tak, ako predpovedal. - Áno, všetko sa prihodilo tak, - dievča mu nevedelo nič zapierať. - Ak počúvneš matkinu radu a urobíš, ako ti kázala, tak je medzi nami koniec, uvrhneš nás oboch do nešťastia. - Nie, - odvetila dievčina, - nespravím to, istotne to nespravím. Keď prišli domov, bolo všetko ako vždy. Keď sa zotmelo, prišiel k nej do spálne medveď, uložil sa k nej, a len čo si ľahol, stal sa z neho človek. V noci, keď sa jej zdalo, že muž tuho spí, nevedela odolať. Vstala, zažala sviečku a posvietila naň. I uvidela mládenca nevídanej krásy. Hneď sa jej veľmi zapáčil. Zdalo sa jej, že by viac ani žiť nemohla, ak ho hneď v tej chvíli nepobozká. Pobozkala ho, ale vtom padli na košeľu tri horúce kvapky vosku a on sa zobudil. - Ach, čo si to vykonala! - zvolal. - Privolala si na nás nešťastie.

Ak by si bola len rok vydržala, bola by si ma navždy oslobodila. Zlá striga ma prekliala, aby som bol vo dne medveďom, v noci človekom. Ale už je medzi nami koniec, musím sa k nej vrátiť. Býva v zámku južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. A tam sa musím oženiť s obryňou, ktorej nos je dlhý štyri lakte. Dievčina plakala a nariekala. Ale to nepomáhalo. Muž musel odísť. Pýtala sa ho, či by mohla ísť s ním. Veď ho má rada a chcela by s ním znášať aj jeho biedu. - Nie, to sa nemôže stať, - vraví muž. - Ukážeš mi aspoň cestu, aby som ťa mohla ísť hľadať? - Hej, to môžem, - povedal muž, - ale nikdy ma nenájdeš, lebo zámok leží južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. Ani za celý život ta neprídeš, lebo ak si čo len na chvíľu nohy skrčíš alebo si sadneš, vrátiš sa taký kus naspäť, koľko si cez deň prešla, a veľa topánok pritom zoderieš. - Keď to povedal, zmenil sa na medveďa a odbehol do lesa. Dievčina nariekala a plakala.

Užalostená a nespokojná vybrala sa hľadať medveďa, lebo samotná v zámku viac ostať nemohla. V náhlivosti si vzala so sebou iba kus hrubšieho plátna, kus tenšieho plátna a kus ľanového plátna. "Ktovie," pomyslela si, "na čo sa mi môže zísť. Cestou akiste zoderiem veľa topánok a šiat." Putovala dlho-predlho, až mala nohy doráňané a myseľ unavenú. Večer spala v tmavom hlbokom lese. Vyškriabala sa na vysoký strom, ale aby ju nepokúšalo nohy skrčiť alebo si sadnúť a ostala celú noc medzi konármi stáť. V noci bolo pod stromom živo. Prišli vlci, lomozili, zavýjali, takže sa dievčina od strachu a hrôzy neodvážila ani stojačky usnúť. S ranným úsvitom však akoby všetkých vlkov odvialo.

Na druhý deň putovala ďalej a ďalej, až jej nohy ešte väčšmi zboľaveli a myseľ sa ešte väčšmi unavila. Keď sa chýlilo k večeru, prišla opäť doprostred hustého tmavého lesa. Vyškriabala sa na vysoký, vysočizný strom a zakliesnila sa oboma rukami medzi konáre, takže si nemohla ani sadnúť, ani kolená zohnúť. Keď sa zotmelo, zišlo sa pod stromom nezvyčajne veľa medveďov, začali tancovať a krútiť sa dokola, ale čo ako sa dievča namáhalo, svojho medveďa neuzrelo. Medvede sa usilovali vyškriabať na strom, a tak dievčina vyliezla od strachu až na samý vrchol. Len čo svitlo ráno, medvede sa stratili, akoby ich bola zem prehltla.

Na tretí deň putovala ďaleko-preďaleko a ešte kúsok ďalej. Večer opäť prišla do hustého tmavého lesa. Vyškriabala sa na vysoký strom, ale len čo sa ocitla medzi konármi, hmýrilo sa to pod stromom levmi, ktoré ryčali a hrôzostrašne revali. Aj levy začali tancovať a krútili sa dokola, až zem dunela, škriabali sa na strom a usilovali sa ho vytrhnúť aj s koreňmi. Dievčina stála v tej hrôze sama vysoko na najvyššom konári, ale nesmela si ani kolená zohnúť, ani si sadnúť. Na spánok sa neodvážila ani len pomyslieť, hoci bola až na smrť ustatá. Ale keď svitol deň, levy, ako prišli, tak aj zmizli z povrchu zemského.

Celý deň sa dievča motkalo s boľavými nohami a strachom v srdci sem i tam, až malo nohy boľavejšie ako boľavé a myseľ ukonanejšiu ako ukonanú. Postrácalo cestičky aj chodníčky, a čo aj hľadalo na severe a na juhu, na východe a na západe, nenašlo cestu z veľkého tmavého lesa. Bolo už také ukonané a smutné, že si chcelo každú chvíľku sadnúť a aspoň trošičku si odpočinúť, ale v poslednej chvíli sa znovu vzchopilo, len aby sa nemuselo vrátiť o toľko naspäť, koľko cez deň prešlo.

Napokon prišlo k jednej veľkej strašidelnej skale. "Zaklopem," pomyslelo si a búchalo a klopalo, až sa mu ozval akýsi hrubý a škrekľavý hlas: - Kto mi to tlčie? - Dvere sa otvorili a cez škáru vystrčila jedna obryňa na dobrý lakeť dlhý nos. - Som chudobné dievča, - odpovedala dievčina, - a hľadám svojho muža. Je severnejšie ako na severe a južnejšie ako na juhu. - Fuj, - zakričala obryňa. - To je ďaleko-preďaleko. Ani plachetnicou, ani člnom sa ta nedoplavíš, a peši už tobôž nie. Ty si to dievča, čo ho hľadá? - Áno, ja som to. - No, už ho ty nikdy neuvidíš, lebo sa musí oženiť s jednou obryňou. Radšej sa vráť hneď teraz ako neskôr. - Ale dievčina za nič nechcela odísť a pýtala sa, či by ju tu cez najtmavšiu noc neprichýlila. - Ostať by si tu mohla, - odvetila obryňa, - ale keď sa mi vráti muž, odtrhne ti hlavu a zožerie ťa. - Ale dievča chcelo ostať aj tak, lebo nechcelo proti tmavej noci putovať lesom.

Vytiahlo kus plátna a darovalo ho obryni za nocľah. - Ach, ach, - volala tá, - už som sto rokov vydatá, a ešte nikdy som nemala plátno. - A od radosti dievča kráľovsky pohostila. Keď sa dievča najedlo, povedala obryňa: - Môj muž je zúrivý chlapík, obor, bude lepšie, keď ťa schovám do komory. Hádam ťa tam nenájde. - Prichystala jej potom posteľ mäkkú a hebkú, ako môže posteľ len byť, ale dievča sa neodvážilo ani si ľahnúť, ani si sadnúť, lebo nesmelo ani jediný raz oči privrieť, muselo dávať pozor, aby si nezohlo nohy. Celučkú noc stálo, až bolo do skonania strápené a ustaté.

Okolo polnoci začalo čosi strašne hrmotať a nadávať. To prišiel domov obor. Len čo strčil hlavu do dverí, zakričal hrubým a škrekľavým hlasom: - Fuj, fuj, človečinu tu cítim, - a pobiehal tak divo a zúrivo, až iskry lietali. - Ale, ale, - vraví obryňa, - to iba vták letel okolo, niesol si ľudskú kosť a spadla mu do komína. Hneď som ju vyhodila, ale hádam ju ešte cítiť. - Obor sa upokojil.

Na druhý deň ráno mu obryňa rozprávala, že jedno úbohé dievča prišlo cez les a hľadá zakliateho medveďa, ktorý je južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. - Pfi, pfi, - skríkol obor, - to je tak ďaleko, že sa tam ani plachetnicou, ani člnom nedoplaví, a peši ta už tobôž nedôjde. Ale ani odtiaľto mi neujde. Kde je? - Nesmieš jej nič urobiť, - prosila obryňa, - darovala mi kus plátna a ty jej musíš za to požičať až po najbližšieho suseda sedemmíľový kabátec. - Keď obor počul, ako priateľsky sa dievča voči jeho žene správalo, privolil. Keď sa dievčina najedia a prichystala na cestu, obliekol jej sedemmíľový kabátec a takto ju poúčal: - Teraz musíš povedať: Vpred sa ponad vrbiny, cez les jedľový, cez hory a doliny ku susedovi. Keď budeš na mieste, povieš: Kde ťa vyzliekli ráno, tam sa zaves aj na noc. Dievča urobilo, ako jej vraveli, a už aj letelo ponad hory a hlboké doliny do ďalekých, na míle vzdialených krajov.

Na súmraku prišlo k ďalšiemu veľkému strašidelnému skalisku. Vyzlieklo si kabátec a povedalo: Kde ťa vyzliekli ráno, tam sa zaves aj na noc. A kabátec sa už aj sám vracal domov. Dievča zabúchalo, hoci všetko vyzeralo navôkol veľmi strašidelne. - Kto mi to tlčie na dvere? - volala druhá obryňa zo skaly ešte hrubším a škrekľavejším hlasom ako prvá a vystrčila dobre na dva lakte dlhý nos, toľko, čo sa jej cez škáru vošiel. - To som ja, úbohé dievča, a hľadám zakliateho medveďa, čo býva južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. Aj táto obryňa zalomila rukami, že je to ďaleko, že ani plachetnicou, ani člnom sa ta nedoplaví, a peši už ani pomyslieť. A hneď ju aj chcela prehovoriť, aby sa vrátila. - Lebo to sa ti nikdy nepodarí, - vravela jej, - nie veru, to sa nikdy, nikdy nestane. Ale vrátiť sa dievča nijako nechcelo a spýtalo sa, či by tu mohlo ostať na noc. Aspoň cez tú najčernejšiu, najhroznejšiu noc. - To môžeš, - povedala obryňa, - ale keď sa mi muž v noci vráti, odtrhne ti hlavu a zožerie ťa.

Ale dievča vytiahlo kus plátna a dalo ho obryni. - Ach, ach, - kričala obryňa, - už som dvesto rokov vydatá, ale ešte nikdy som nemala plátno, - a od radosti pozvala dievča na bohatú hostinu. Po chvíli, keď sa už dievča najedlo a napilo, povedala obryňa: - Môj muž je hrozný. Musím ťa ukryť do komory, lebo on zacíti každého človeka, čo ide okolo. Tam ťa možno nenájde. Pripravila posteľ, mäkučkú a hebučkú, ako býva len posteľ. Ale dievča sa neodvážilo ani si na ňu ľahnúť, ani sadnúť, ba ani čo len raz oči privrieť, lebo sa bálo, že by sa jej mohli nohy zohnúť. Celučkú noc stála pred hebučkou posteľou a bola už náramne unavená, keď tu zrazu...

Okolo polnoci začalo čosi ukrutne hrmotať a rachotať. Vracal sa domov obor. Len čo strčil hlavu do dverí, už aj strašne a škrekľavo zareval: - Fuj, fuj, človečinu tu cítim, - a tak sa nahneval a rozzúril, až iskry lietali. Aj táto obryňa povedala mužovi o vtákovi, čo stratil kosť, a obor sa upokojil.

Ale ráno mu všetko rozpovedala a obor hneď začal na všetky strany ňuchať a chcel človečinu zožrať. Obryňa mu ukázala kus plátna a prosila za dievča. - Musíš jej požičať sedemmíľový kabátec až po najbližšieho suseda. Keď obor počul, ako priateľsky sa dievča k jeho žene správalo, privolil. Sotva sa dievčina ráno najedla, obliekol jej obor sedemmíľový kabátec a povedal: - Musíš sa poponáhľať, lebo o dva dni sa už tvoj milý musí oženiť s obryňou, čo má na štyri lakte dlhý nos. Keď prídeš na miesto, kabátec vyzleč a povedz: Kde ťa vyzliekli ráno, tam sa zaves aj na noc. Kabátec sa už sám vráti naspäť. A dievča letelo ponad hory a hlboké doliny, ďaleko-preďaleko.

Na súmraku opäť prišlo ku skalisku. Bolo ešte hroznejšie a čudnejšie. "Musím tu zaklopať," hútalo dievča, "čo ako strašne to tu vyzerá." - Kto mi to tlčie na dvere? - kričala zo skaliska obryňa ešte škrekľavejším a hrubším hlasom ako prvé dve a pootvorila dvere toľko, čo sa jej cez škáru vopchal na tri lakte dlhý nos. Keď počula, čo dievča chce, zakričala: - Pfi, pfi, veď to je tak ďaleko, že ani plachetnicou, ani člnom sa ta nedoplavíš, a peši tobôž nie. To sa ti nikdy nepodarí, to sa veru nikdy nestane. Zajtra sa tvoj muž ožení s obryňou, čo má štyri lakte dlhý nos, a naveky ostane obrom. Dievča sa pýtalo, či by tu aspoň cez tú najtmavšiu noc nemohlo ostať. - To môžeš, ale keď príde môj muž domov, zožerie ťa. Dievča však chcelo ostať, len aby nemuselo proti noci putovať horami a pustatinami.

Potom vytiahlo kus plátna a darovalo ho obryni. - Ach, ach, - zvolala obryňa, - už som tristo rokov vydatá, ale ešte nikdy som nemala šaty z plátna. Obryňa pohostila dievčinu a zavrela ju do komory, aby ju muž nenašiel. Prichystala jej posteľ, mäkkú a hebkú, ako len posteľ býva, ale ľahnúť si na ňu dievčina neľahla, lebo sa bála, aby si kolená nezohla, ba ani len oči neprivrela, hoci už bola na smrť ukonaná. O polnoci prišiel domov obor, hrmotal, vrieskal, že cíti človečinu. Ale obryňa ho upokojila.

Na druhý deň ráno, keď sa dobre vyspal a najedol, porozprávala mu o úbohom dievčati, čo si hľadá muža a putuje do kraja, čo je južnejšie ako na juhu a severnejšie ako na severe. - Pfi, pfi, - kričal obor, - to sa jej nikdy nepodarí, veď sa ten ešte dnes ožení s obryňou, čo má na štyri lakte dlhý nos. Už z neho bude naveky obluda. Už ho tá jakživ neuvidí. Obryňa mu ukázala pekné lanové plátno a prosila ho, či by za to nepožičal dievčaťu sedemmíľový kabátec. Keď obor počul, ako priateľsky sa dievčina voči jeho žene zachovala, chcel jej aj on prejaviť priazeň a povedal: - Dobre teda, dám jej ho. Obliekol jej kabátec a poúčal ju: -Povedz len: Vpred sa ponad vrbiny, cez les jedľový, cez hory a doliny ku susedovi. A keď už budeš na mieste, povedz: Kde ťa vyzliekli ráno, tam sa zaves aj na noc. Kabátec sa vráti domov sám. Urobila, ako jej kázal, a už aj letela ďaleko-preďaleko, ponad hory a doliny.

Na súmraku prišla do veľkého, veličizného lesa, v ktorom boli všetky stromy čierne ako uhoľ. Uprostred lesa bola rúbaň a na nej biedna, ošarpaná chalupa. Už len dve brvná ju držali pokope. Žiaľ bolo na ňu hľadieť. Keď si vyzliekla sedemmíľový kabátec, povedala: Kde ťa vyzliekli ráno, tam sa za ves aj na noc. Keď kabátec odletel, ostala stáť predo dvermi ako tá najúbohejšia žobráčka.

Len čo zabúchala, vystrčila sa zo dverí starizná obryňa s nosom na štyri lakte dlhým a povedala: - Keď sa dievčinke páči dnu, nech vojde, keď sa jej nechce dnu, nech ostane, - a chcela jej pred nosom privrieť dvere. - Chcem dnu, - zvolala dievčina a prešla cez prah. Aj dnu bolo čierno a špinavo. Obryňa vyšla von a priniesla jej mlieka. - Keď sa dievčinke páči piť, nech sa napije, keď sa jej nepáči, nech nechá tak. A už aj chcela mlieko odniesť. - Chcem piť, - povedala dievčina, lebo bola náramne smädná. Mlieko bolo určené pre ošípané a plávala na ňom špina a vlasy. Dostala aj jesť, ale syr bol plesnivý, chlieb poobhrýzaný myšami a mäso také staré, že už zďaleka smrdelo. Ale dievča jedlo, čo mohlo, potom vstalo a chcelo sa poďakovať.

Vtom uzrelo na posteli medzi handrami ležať akéhosi starca, ktorého najprv nezbadalo. Tvár mal sužovanú a pochmúrnu, ale keď dievča k nemu pristúpilo a chcelo aj jemu podať ruku, tvár sa mu vyjasnila a oči mu začali žiariť. Tu dievča začalo tušiť, že ten starý človek je jej muž. - Počuj, - povedal jej, - keď si už prišla, musíš mi vyprať košeľu. Sú na nej tri škvrny od vosku a tie môžu vyprať len ruky človeka. Táto obryňa mi ich nikdy nevyperie. Dal som jej podmienku, že len vtedy sa s ňou ožením, ak mi vyperie z košele tri škvrnky. Až teraz dievča zbadalo, že sa stará obryňa skláňa nad korytom a perie, čo jej sily stačia. Usilovala sa veľmi, ale čím dlhšie prala a drhla, tým boli škvrny väčšie. Košeľa bola čoraz špinavšia a černejšia a vyzerala už, akoby bola visela v komíne. - Taká robota je nanič, - povedal muž. - Daj to vyprať tejto žobráčke, nech skúsi, azda sa lepšie rozumie do prania. - Poď sem, dievča, - povedala obryňa, - ak sa ti páči prať, tak per, ak sa ti nepáči, nechaj tak. - Ale áno, chcem prať, - povedalo dievča. Sotva zmočilo košeľu, zaraz obelela, ba bola belšia ako čerstvo napadaný sneh. - Tá bude mojou, - povedal starý človek, vstal a premenil sa na prekrásneho mládenca.

Obryňa sa tak nahnevala, že od jedu pukla. Odkliaty mládenec držal zaraz v ruke strieborný zvonček, ten istý, ktorý kedysi dal dievčaťu, zazvonil, a vo chvíli sa obaja ocitli vo svojom zámku. Nažívali si v ňom radostne a šťastne až do smrti.

 

Podobné rozprávky

Poradňa